Jedného dňa začul v diaľke hrčavý zvuk. Naklonil sa, aby zistil čo sa deje a zočil dva vozy naložené hrôzostrašnými nástrojmi. Vozy zastali pri jeho koreňoch a vyskočili z nich 4 statní chlapi. Vzali do rúk sekery a zaťali do jeho robustnej kôry. Strom kvílil od utrpenia a zúfalstva, no nik ho nepočul. Jeho bratia sa naň pozerali s bolesťou, no nemohli preňho nič vykonať. Po hodinách zatínania trýznenie ustalo. Ozval sa prašťavý zvuk a Strom padal na zem. Cítil clivotu keď na voze opúšťal svoj domov. Na miesto sĺz sa mu po kôre kotúľala lepkavá miazga.
Zaniesli ho k Stolárovi. Opäť na svojom dreve pocítil ostrosť sekery a hoblíka. Prešlo pár dní. Stolár ho zbavil lístia i konárov. Zostal z neho len hrubý pník. Cítil hanbu a hnev. V tej chvíli nebol viac ako lúčna tráva. Jeho veľkoleposť bola minulosťou a namiesto nej ho čakala potupná budúcnosť. Akoby toho nebolo dosť, Stolár ešte neskončil. Hobloval, píloval, vyrezával a vzápätí sa z holého kmeňu stalo Hojdacie Kreslo. A nie obyčajné. Bolo to prekrásne kreslo. Zdobili ho ornamenty, rúčky boli zatočené a opierka robená na mieru.
Stolár bol so svojou prácou tak spokojný, že sa rozhodol ponechať si ho. Kreslo teda putovalo do skromne zariadeného domčeku. Uložili ho ku kozubu a veľa rokov sa strachovalo, že ho nepriateľské plamene zhltnú. Stolárove deti boli z Kresla nadšené. Hojdali sa na ňom deň čo deň a ono si po celý čas zúfalo a hnevalo sa. Kiežby sa mohlo vrátiť späť do lesa. Čím si zaslúžilo takýto osud? Večer sa doňho posadila Stolárova žena a usilovne plietla a šila zľahka sa pohojdávajúc. Prešli dni, za nimi mesiace a za nimi roky. Deti zostarli a Stolár so ženou sa pobrali na večný odpočinok. Stolárova dcéra bola Krajčírka a Kreslo si vzala so sebou. Myslela, že na ňom bude pracovať. Nechala ho však na povale a tam stálo, dlhé roky zabudnuté. Trpko si spomínalo na časy v lese, no už v nich nenachádzalo radosť, ale smútok.
V jeden deň, po pár desaťročiach vyšli na povalu Krajčírkine vnúčatá a vzali si Kreslo so sebou. Krajčírka im v ňom rozprávala príbehy a vnúčatá s úžasom počúvali. A zrazu sa prihodilo, že Kreslu prišli tieto chvíle krásne. Čudovalo sa, že na to neprišlo skôr. Zapamätalo si toľko príbehov. Detské otázky a ďžavot ho už neotravovali, ba naopak, zdali sa mu pútavé a zábavné. Stará zatrpknutosť ho po čase celkom opustila. Keď vnúčatá vyrástli, vzali ho so sebou.
Hojdacie kreslo kolísalo generácie detí a nikdy ho to neunavilo. Život v lese sa mu zdal byť nudný. Nevedel pochopiť, čo ho na ňom tak priťahovalo. Veď predsa, takýto svet mu priniesol ďaleko viac spomienok a zážitkov. Poznalo mená toľkých detí...
Prešli 2 stáročia a Kreslo sa stalo ošúchaným. Postupne mu odpadli rúčky, no neprekážalo mu to. Stálo v obývacej izbe Stolárových prapraprapravnúčat. Už nikoho nehojdalo, len existovalo. V jeden večer začul rozhovor:
"Je to stará haraburda."
"A čo s ním chceš spraviť?"
"No čo asi? Spálime ho."
Tie slová ho nerozrušili. Malo svoj vek a vedelo, že to raz príde. Ani keď ho lámali a hádzali na kopu, nezúfal. Až keď sa ho dotkli červené plamene, spomínalo na svoj život a radovalo sa. Prežilo plný a šťastný život. Myslelo si, že zmena, ktorá ho vyvedie z jednotvárneho života bude jeho koniec. Mýlilo sa. Bol to jeho začiatok. Nie každý Strom postihne taký krásny osud.
Ďakujem za vaše očká hodené po tomto článku. ^^
